Každý z nás má v sebe určitú formu strachu – fóbie a nejakým spôsobom tým trpí… Niekto má strach z výšok, niekto z uzavretých priestorov, iný trpí strachom z pavúkov a nájdu sa aj takí, čo sa boja ľudí…
A všetci, bez toho, aby sme si to boli ochotní pripustiť, máme fóbiu z motýľov… Hovoríš: „ motýle mi ani nespomínaj! Keď som bola malá, chytila som jedného a potom som sa ho nevedela zbaviť… nakoniec zomrel a bolo mi to ľúto… doteraz ma to desí…“
Máš strach, že sa ten „tvoj motýľ“ vráti… a predsa túžiš, aby bol s tebou… aby ťa potešil svojimi farbami, jemne pošteklil tvoju dušu a zanechal svojím krídlom letmú stopu v tvojom srdci… Ten motýľ z tvojho detstva však už nepriletí… dávno zabudol ako vyzeráš a ty si ho prestala hľadať, hoci by si veľmi chcela, aby sa navždy usídlil v tvojom živote…
LÁSKA JE tvoj MOTÝĽ – ktorého si nechtiac, zo strachu odohnala… Pretože máš z Lásky v sebe to, čomu odborníci hovoria fóbia… bojíš sa toho, že o ňu raz prídeš – máš strach znovu sa zamilovať… bojíš sa, že zas v tebe zahynie a bude ťa to tak veľmi bolieť, ako mnohokrát predtým…
Pritom stačí tak málo… nastrčiť ruku, privrieť oči a ticho čakať kým tvoj Motýľ priletí a zosadne do tvojej dlane… A keď príde, nevyplašiť ho prudkými pohybmi, aby znovu neodletel… a nezavrieť ho medzi prsty, aby si neublížil… len jemne ho hladkať pohľadom… nech jeho krásne, pestrofarebné krídla, môžu ešte dlho lietať tebe pre radosť…