Memento mori. . . (Pamätaj na smrť. . . )

Prišiel čas v roku, keď aj lístie smutno padá zo stromov – chystajúcich sa k odpočinku. Je jeseň… A nielen nebo plače, roniac svoje slzy kropí vychladnutú zem… Prišiel čas, keď si viac ako inokedy počas roka uvedomujeme vlastnú pominuteľnosť. Čas, keď spomíname na všetkých, ktorí nás predišli do večnosti a cítime, že aj náš život smeruje k tejto méte… Je čas na zamyslenie… Nie nad tým, kto a prečo nám chýba… Je čas zamyslieť sa nad sebou samým… Memento mori – báseň, ktorá možno osloví všetkých, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že ich niekto predbehol na ceste k cieľu… Túto báseň venujem osobe, ktorá pre mňa veľa znamenala – môjmu už zosnulému krstnému otcovi, Júliusovi Mariánovi R. z Turzovky. Báseň napísaná v deň jeho pohrebu,  je priamou rečou odchádzajúceho k pozostalým v čase, keď smútia, že ich už opustil navždy… Memento mori…

Zahučali hory
a smútočný chorál znie turzovským lesom.
Vy, moji blízky, prišli ste dnes za mnou,
no ja už pri vás nie som.
Nádherný pohľad je však na vás
a môj rodný kraj – odtiaľto z hora.
Neopúšťam toto všetko,
no teraz ma večná Láska k sebe volá…
Vraciam sa domov…
Už privinula si ma matka zem k svojej hrudi…
Tešte sa však so mnou!
Som tam, odkiaľ aj pre vás radosť prúdi.
Nebudete viac počuť môj hlas,
cítiť dotyk rúk a vidieť môjho tela kroky…
Ďakujem však vám všetkým
– za vašu lásku, radosť a prekrásne roky.
Utrite slzy a tešte sa!
Verím, aj keď neviem ešte kedy,
raz určite sa stretneme
– s nekonečnou Láskou – v nebi…

odkaz na báseň: všetko čo mám si ty…